Hodrexshop – hodiny, ktoré sa dedia
Diskuzní fórum (povinná reklama)Čas plynie bez toho aby sme sa doňho boli schopní starať. Náš tlak ruky smie zadržať ukazovateľ času na nástenných hodinách a takto mysli predkladať fiktívny dojem moci nad časom, lenže to tikanie stále je v bdelej mysli. Vedomie, že síce hodiny sme schopní nastaviť, ale čas naďalej bije aj bez nás, tečúci plynulo ako nemenná entita, ktorá vládne nad všetkým a my nemáme na výber a môžeme smerovať len a len pospolu s ňou. Nutne s časom všetko napreduje ďalej – ľudstvo, zvery a tiež obydlia postupne starnú.
Pokiaľ sa rozhliadneme vôkol seba, uvidíme, ako sa ľudia náhlia, lebo nás súri čas, ktorého nie je na rozdávanie. Po námestí sa uponáhľanou chôdzou súria muži aj ženy, pokukávajú na svoje náramkové hodinky a uháňajú sa do roboty, nech by nečakane neprišli neskoro za neodkladnými úlohami. Mnoho krát si želajú, žeby mali okrem toho niekoľko minút, žeby postačilo potisnúť ručičku na nástenných hodinách vo výklade, naokolo ktorého išli. Nechže by tým posunuli, alebo zabrzdili tú nezadržateľnú lavínu života a dopriali si trochu viac relaxu. Možno sa niečoho napili, alebo možno si odskočili do hypermarketu, kde videli tie neobyčajné zelené náramky, alebo si dali čo i len jeden zmrzlinový pohár, ktorý by im vyčaril úsmev na tvári. Ale následne sa znovu ozve tikanie v ich mysli a oni si uvedomia, že ich pohyb nemôžu zabrzdiť.
Kdejaké oči sa dvíhajú k nástenným hodinám, očakávajú, takmer ich hypnotizujú, nechže by bežali svižnejšie. Takéto dúfania žiakov sú nástojčivé a želali by si niekedy, žeby sa hodiny presunuli dopredu a uchránili by ich od jednotvárneho objasňovania pedagógov. Toto miesto, tieto nástenné hodiny sú často krát najsledovanejším miestom v každej triede, kde školáci naliehavo čakajú na koniec vyučovania. Dakedy je toto miesto vyhľadávané viac než samotná tabuľa.
Mnohí z nás si dobre pripomínajú, ako u babky a dedka sledovali drevené nástenné hodiny. Samozrejme v pamäti všetkých pretrváva chvíľka, ako sa odrazu skromné dvierka hodín roztvorili a z nich vyskočila drobunká drevená kukučka, ktorá ohlásila čas.
Na námestiach sa ľudia obracajú a vyzistia, ako sa deň posunul, keď starodávne historické hodiny, zvonice, zvonkohry alebo už moderné hodiny, odbíjaním oznamujú, ako čas beží a slnko putuje za jeho nemennou púťou k západu.
Čas bol a je to, čo všetkých tlačí zamýšľať sa nad svojim životom. Náš pohľad sa upne na nástenné hodiny a upomenie nám to hodiny tak rýchleho jestvovania. Mnohým z nás, či už v skoršom alebo neskoršom veku, napadne: „Strávili sme svoj život tak, žeby sme sa cítili zmierení? Kebyže sa len čas bol schopný pozastaviť, alebo opäť vrátiť.“
A jednako tikanie nástenných hodín neprestáva a napreduje. Prihovára sa nám o tom, ako priania zostanú len želania. Čas bude postupovať a nám nezostane nič iné, ibaže sa zobrať a putovať vpred osudom a rozmýšľať nad tým, že raz tieto naše vnútorné hodiny dotikajú a ostane len na nás, či sa vyrovnane pousmejeme, vedomí si bezchybne stráveného života, alebo nebodaj budeme kyslo upierať zrak na hodiny a už neskoro si priať, žeby sme znova smeli žiť od začiatku a ovplyvniť, čo sme neuvážene opomenuli.