PR Články – Psaní a publikováníVložte PR článek zdarma bez čekání – zpětný odkaz zdarma

Lidé a cesty“ />

Každý turistický sprievodca Vám o Maroku prezradí, že medzi Atlantickým oceánom a vysokým pohorím Atlas ležia štyri marocké, kráľovské mestá. Hlavné mesto Rabat, v čase stratený Fez, kozmopolitný Marakéš a štvoricu uzatvára nenápadný Meknés. Ten býva príliš často návštevníkmi prehliadaný hoci v sebe ukrýva nejednu zaujímavosť.

Hradby.

Mauzoleum krutovládce

Hovorí sa, že Meknés ma svoje najlepšie roky dávno za sebou, ale ono to nieje celkom pravda. Aj dnes v ňom návštevník cíti ako krásne žije.

Mesto kráčalo dlhé roky ruka v ruke s menom Mulaja Ismajla, panovníka alavitskej dynastie, ktorý z neho spravil svoje hlavné mesto celého kráľovstva. Pod jeho vedením vyrástli neuveriteľné hradby dlhé viac než 20 kilometrov, tiahnúce sa okolo celého mesta.

Dnu sa vchádzalo krásnymi, prezdobenými bránami a za nimi sa menilo aj mesto samotné. Vznikali nové štvrte, budovy, palác, kráľovské stajne, ale sen o tom, že by sa Meknés stal najkrajším mestom sveta sa skončil s posledným výdychom Mulaja Ismajla v roku 1727. Akoby sa niekto chcel pomstiť za roky jeho krutovlády, krátko na to zasiahlo mesto silné zemetrasenie, po ktorom ostalo mnoho ruín a mnoho mrtvych.

Hrobka vladca Mulaje Ismaila.

Pred prepychovým mauzóleom, kde je Mulaj Ismajl pochovaný, pobehuje typická marocká postavička. Starší muž s tvárou poznačenou vráskami oblečený do prenikavo červeného odevu v rukách zviera poháriky, ktorými o seba udiera, aby sa okolím niesol hlasný kovový zvuk. 

Predavači vody boli kedysi každodennou súčasťou marockých miest, ale dnes sú tu viac menej pre turistov. „Foto, mister?“ pýta sa, nečaká na odpoveď a už aj pózuje. Takto si každý deň zarobí nejaké dirhamy a odchádza spokojný. Spokojní sú aj niektorí turisti, ktorí sa potom môžu pochváliť fotkou pravej marockej orientálnej exotiky.

Bránu zdobí zaujímavé vyrezávanie do kameňa a akonáhle človek vstúpi dnu, môže sa započúvať do ticha. Vonku trúbia autá, mikrobusy, všade dolieha hluk ulice, ale za bránou je to odrazu iný svet.

Nákup v uličke.

Podlahu pokrývajú tisíce kachličiek vytvárajúcich mozaiku a steny sú zladené do príjemnej, oku lahodiacej žltej farby. Nikde žiaden nábytok, alebo zbytočnosti, len prázdne miestnosti naplnené pokojom. Za nádvorím s fontánou je vstup do samotnej hrobky. Pred mäkkými kobercami je treba nechať svoju obuv a už nič nebráni vojsť dnu.

Strážnik v smotanovo-bielej džalábií stojí opretý o múr a posunkami ukazuje, aby som vstúpil. V strede leží hrobka, okolo ktorej vyrástol neveľký plot, presne ako na niektorých moslimských cintorínoch. Červené koberce splývajú do jednej veľkej masy a nad nimi sú zo stropu spustené nádherné bronzové lampy. Oblúky, stĺpy, vyrezávaná výzdoba do snehobieleho kameňa miestami pripomína prezdobené paláce arabskej Andalúzie alebo Palác Bahia v Marakéši.

Zaujímavým miestom mimo centra, ktoré sa oplatí nevynechať sú kráľovské stajne a sýpka Heri es-Souani. Ošúchaný múr a zanedbaná brána ani len na malú chvíľku neprezradia čo za sebou skrývajú. Odrazu sa odkryje systém chladných chodieb. V týchto miestach dokázali uskladniť toľko jedla, že by im pri obliehaní vydržalo niekoľko dlhých mesiacov.

Ťažké kamenné klenby vyzerajú akoby mali každú chvíľku spadnúť, ale geniálni arabskí stavitelia vedeli presne čo robia. „Tu mal sultán ustajnených 12 000 arabských koní,“ ukazuje na prázdny priestor popretkávaný kamennými stĺpmi Hassan, samozvaný sprievodca. „Arabské kone boli o niečo menšie ako ostatné, preto sa ich tu mohlo zmestiť také obrovské množstvo,“ dodáva. Vonku stojí ohromný bazén plný vody. V letných sparných mesiacoch sem prichádza veľa mladých a v rámci možnosti si užívajú vodné radovánky.

Ráno v Meknés

Brána Bab el-Mansour.

Najrušnejší život sa v Meknése odohráva v okolí najznámejšej brány Bab el-Mansour. Je najvačšou zo všetkých brán, ktoré kedysi viedli do starého mesta a jej stavbu dokončil až syn Mulaja Ismajla, Abdalláh v roku 1732.

Dnes je symbolom kráľovského mesta a námestie el-Hedím ležiace naproti je tým pravým srdcom Meknésu. Ak človek príde skoro ráno môže sledovať ako sa Meknés po noci pomaličky, ale isto prebúdza. Námestie el-Hedím je ešte prázdne a obchodníci sa nepretrhnú kým pootvárajú svoje obchodíky.

Ľudia stoja na kope a čakajú na malé farebné taxíky alebo väčšie biele mikrobusy. Autobusy ako ich poznáme my jazdia v marockých mestách len veľmi zriedka a pre hustú a chaotickú dopravu severnej Afriky sú práve malé taxíky najvhodnejším riešením. Z malých pekárničiek sa začína rozlievať vôňa pečiva a sladkých palaci